Bye bye Slovakia. Ostrovný život na Hvare (Chorvátsko v jeseni 2)

Autor: Adrián Trojanovič | 11.4.2018 o 21:28 | (upravené 12.4.2018 o 0:54) Karma článku: 3,62 | Prečítané:  1012x

Keď stojíš bližšie, niet väčšej eufórie z jednoduchosti, než dostať do tváre slanú spŕšku kvapiek vody… Užívam si to plnými dúškami. Práve na Hvare ma to privádza k neuveriteľnej vďačnosti. Dni sú tu vždy intenzívne. Slobodné...

Istotne väčšina z vás pozná ten pocit, že aj keď je akokoľvek horúco, spať bez periny či aspoň plachty je  nanajvýš nepríjemné. Je to akoby som nebol počas spánku ničím chránený pred okolitým svetom. Som zvyknutý, že v lete pri mori nepotrebujem na spanie nič iné ako spomínanú tenkú plachtu, no v tomto období sa však poriadne zaviniem do huňatej deky a plachty naraz. Je skorý november a ja som si nechal v izbe otvorené okno. Doma zbožňujem pre spaním počúvať pomalšiu relaxačnú hudbu alebo ambientné zvuky prírody. Tu na Hvare som ale neodolal lákadlu v podobe morského príboja.  Vlna za vlnou sa trieštia o pobrežie a vytvárajú šumivý, dunivý a hlavne upokojujúci zvuk chorvátskeho Jadranu. Keď stojíš bližšie, niet väčšej eufórie z jednoduchosti, než dostať do tváre slanú spŕšku kvapiek vody…

Roztvorím oči na povel rinčiaceho budíka a priamo cez okno sa cez relatívne gýčové ružové záclony pozriem do tváre samotnému moru. Z malého domčeka na pláži nevidím široko ďaleko nikoho. Zdvihnem sa a vykročím vpred. Roztiahnem závesy, otvorím okno a vyjdem na terasu. Mám pocit, že to, čo vidím je presne ten tisíckrát omieľaný záber zo všetkých lifestylových hudobných videoklipov na Youtube alebo filmov o hľadaní dávno stratených lodí plných zlata v Karibiku. Užívam si to plnými dúškami.

Na Slovensku je už pomerne chladná jeseň – tu na Hvare fúka bóra, rozhadzuje mi kučeravé vlasy a príjemne ma chladí, pretože mám iba tričko a trenírky. Prvé lúče slnka sú už na ceste a dotýkajú sa mora. Rýchlo na seba niečo hodím a zbehnem po schodoch dole. Zdvorilo zaklopem môjmu hostiteľovi, ktorý je už dávno hore – jedno oko na Facebooku a druhé na chorvátskej národnej televízii. O politike (tak ako o futbale) sa tu verejne diskutuje či už pri káve a cigarete v kafiči (caffe bar), alebo na sociálnych sieťach. Prehupnem sa kuchyňou nechávajúc pána domáceho s cigaretou, ktorá by potrebovala už dávno odklepnúť a frustrovaným pohľadom na televíziu. V čase mojej návštevy sa krajina zmietala v obrovskej korupčnej kauze týkajúcej sa súkromnej spoločnosti Agrokor (značky ako Konzum, Zvijezda, Jamnica, Ledo, Tisak atď.), ktorá vytvára značnú časť chorvátskeho HDP. Neľahké časy... Škrtnem zápalkou na plynovom sporáku, voda sa pomaly ohrieva a ja sa teším na vôňu a arómu čerstvo zaliatej kávy. Cez zašpinené okno dovnútra izby plnej cigaretového dymu prenikajú lúče slnka.

 Ostrovný život je veľkým lákadlom pre každého, koho zvádza jeho dobrodružnosť, jednoduchosť a nespútaná divokosť. A hlavne mimo rušnej turistickej sezóny. Takýto život má však aj svoje tienisté stránky. Domáci sa musia spoliehať na príjem z turizmu a hoci by sa to mohlo niektorým našincom zdať ružové, verte, že nie je. Musíme vziať do úvahy, že turistická sezóna tu  trvá tak nanajvýš niečo cez dva mesiace. Na Dalmácii koniec sezóny hneď poznať, pretože po rozvášnenom lete zmizne pozlátko nakrátko prisťahovanej časti Západnej Európy. Ulice utíchnu. Centrom obchodu a inštitúcii je hlavné mesto Záhreb – od ostrova Hvar na míle vzdialené.

Čupím pri mori v hlbokom drepe (robím taký ten slovanský squatting) s obitou šálkou kofeínu čakajúceho v mútnej čiernej tekutine. Každý, kto ma pozná vám dosvedčí, že ráno zbožňujem skvelé neprepálené olejové espresso. Najlepšie zo stopercentnej arabiky. Dajte mi niečo horšie, vopred zomleté v sáčku alebo nedajbože instantné a ja vám poviem nie. Kvalita je kvalita. Na Hvare som to ale vôbec neriešil. Odzadu ma hrejú zubaté lúče chorvátskeho slnka a snažia sa stále oklamať, že tu je august večne. Ja pomaly sŕkam svoju horúcu rannú dávku povzbudenia. Tu na ostrove mi nič nevadí, lebo život je pomalší a zameriava sa na okamihy. Práve na Hvare ma to privádza k neuveriteľnej vďačnosti – vďačnosti za možnosť tu a teraz dýchať slaný morský vzduch, počúvať a sledovať more, piť kávu zo šálky s rozbitým uškom, kávu z dvoch lyžíc pochybnej arabiky. Tá káva mala jednu z najhorších chutí, avšak zázračne mala v sebe niečo ako kvintesenciu samotnej kávy. Božské ticho od ruchov aglomerácie. Len vlny a vietor. Aby to bolo gýčové, chýbajú už len čajky...

Dni sú tu vždy intenzívne. Naplno prežité, ťažko i ľahko, ale vždy nádherne. Hvar je najslnečnejší ostrov Jadranu. Počas môjho dobrodružstva bolo zamračené len raz či dvakrát. Vymeniť toto za sychravú strednú Európu a  betónovú džungľu by si asi vybral málokto. Kto bol na Hvare počas letných mesiacov, iste mu do nosa musela udrieť špecifická vôňa všade navôkol.  Kedysi sa tu totižto pestovala samá levanduľa, aj keď teraz možno nájsť už len pozostatky bývalej „levanduľovej slávy“. Keď na miestne olivové stromy, levandule, kríky a červenohnedú zem v lete páli slnko, ovzduším sa nesie nezameniteľná zmes aróm. Cítite vôňu svojej vzdialenej domoviny; vôňu chorvátskej pôdy, ktorú po stáročia obrábali obyvatelia južnej Dalmácie; vôňu radostí i strastí, ktoré im nádherný i ťažký život prinášal; cítite vôňu čerstvého olivového džúsu, vôňu mora... Jednoducho – cítite esenciu leta a jeho radosť. V jeseni je táto zmes vôní, na ktorú som sa tešil, pochopiteľne menej výrazná a Hvar ako taký zacítim ozaj len zriedka.

Celková uvoľnenosť a sloboda na ostrove so sebou prináša jednoducho eufóriu. Keď niekedy čítam o Kube a jej autách – stále zázračne slúžiacich veteránoch (i keď, samozrejme, už v sebe majú máločo pôvodného), pomyslím si, že aj ostrovní Chorváti majú vlastnú verziu tejto ikonickosti. Ide o pozoruhodnú zmes vozidiel na tých neskutočne rovných asfaltkách, ktoré im my môžeme len ticho závidieť. Darmo, skale ako všadeprítomnému podložiu sa nič nevyrovná. Čierne pruhy brázdia staré legendárne Renault 4-ky, ikonické chrobáky a hlavne Mercedesy. Vlastniť Mercedes tu znamená, že viete doceniť kvalitu, ktorá, rovnako ako u nás, znamenala a znamená zväčša niečo importované a tým pádom lepšie. Niečo zo Západnej Európy. Ide o staré kúsky, ktoré nielenže majú to najlepšie už za sebou, no vyslúžia si rovno prezývku Deutsche Tank. To som počul na Hvare dokonca z úst samotného Nemca.  Je to auto, ktorého pravý stav tachometra sa nedozviete už nikdy, zo štyroch idú tri valce a niečo vydáva čudné zvuky, keď sa zmení smer jazdy. Napriek tomu vás tento dieselový tank odvezie kamkoľvek chcete. Cesta, necesta, makadamská cesta... Doposiaľ nechápem, ako to prešlo chorvátskou obdobou našej STK. Hádam prešlo alebo nie?  Ako spoznáte, že niekto má kuću alebo olivy pri mori? Podľa červeného prachu z poľných ciest na neumytej karosérii auta. Vodou sa tu rozhodne neplytvá, pretože prší zriedka. Naše populárne ručné autoumyvárne som naposledy videl kdesi na pevnine. Polícia však nikde za rohom nestopuje a ani nestriehne či ste náhodou uprostred totálnej ničoty na rovnej ceste zastali na nezmyselne umiestnenej stopke. Vo vzduchu tiež nevisí podozrenie či náhodu nechystáte „revolúciu a štátny prevrat“ spolu so skupinkou kamarátov pred domom. Vzhľadom na prehnané množstvo policajných hliadok v našich mestách mám niekedy pocit, že je to reálna hrozba.

Dalo by sa povedať, že vzhľadom na rovnaký denný režim sa dni zlievali dokopy. Do takej „pohodovej“ kopy. Ráno vstaneš, odtiahneš závesy a pokorne vzdáš vďaku pokojnej hladine (inokedy rozbúrenému slanému živlu). Uvaríš kávu a nakoniec skončíš na tom najmierumilovnejšom mieste široko ďaleko – medzi olivovými stromami, až dokým teplé novembrové slnko nezapadne za obzor. Vetvičky olív pevne stoja vo vetre, veľmi sa nepohnú a ponúkajú buď nedozreté (zelené), alebo krásne zelenofialové „olivové čerešne“. Ty vezmeš hrable alebo len tak prstami, konár-nekonár, oberáš zaradom tieto maličké vzácnosti. Napriek tomu, že je to manuálna práca a mohlo by sa zdať, že nie je zrovna najľahšia vzhľadom na kamenistý zvlnený terén plný kriakov, je to úplne naopak. Spoločnosť ti robia iní, podobne naladení kolegovia, všetci s úsmevom na perách. Ruky máš doškriabané, keď sa naťahuješ za ťažšie umiestnenými olivami a niekoľkokrát ti aj konárik pichne do oka, keď si nedáš pozor. No s okuliarmi to už nie je taká robinzonáda. Nevadia mi pichutia ani škrabance, cítim sa po dlhšom čase konečne ako súčasť prírody a nie ako človek, ktorý sa snaží silou mocou oddeliť od sveta, ktorý ho stvoril a, v ktorom sa vyvíjal. Nie ako človek snažiaci sa uniknúť autám, hrubým múrom, vrstvám oblečenia, slúchadlám, domom, konvenciám... Cítim slnko, „naozaj dýcham“ slaný morský vzduch a som zaliaty olivami z každej strany. Ak zafúka vietor, medzi olivovými listami to šumí. Čo tu robí ten Slovák? Ááále, že vraj tu má kdesi jeho priezvisko korene, tak ho hľadá v miestnych životných pocitoch. Historické pramene však hovoria jasne a mne sa aj podarilo nájsť menovcov, avšak pred rokom na ostrove Korčula. Podľa nich musím ďalej pátrať v Dubrovníku...

Viac nielen ohľadom môjho olivového dobrodružstva zatiaľ môžte nájsť na mojom Instagrame: adriantrojan 

Som vďačný za každý komentár, reakciu, vašu vlastnú skúsenosť, postrehy či nápady. :) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Whisky: Nerozumiem tomu, akým hlúpostiam dokážeme uveriť

Spevák Slobodnej Európy precestoval svet. Cez to hodnotí aj Slovensko.

DOMOV

Smer v utorok oznámi prezidentovi kandidáta na ministra vnútra

Kandidáta musí schváliť predsedníctvo.


Už ste čítali?